Drahá naša škola, naše gymnázium!
Dnes mal byť oficiálne deň rozlúčky s nami, maturantmi. Okolnosti však zariadili, aby maturanti roku 2020 neboli len ďalšími obyčajnými, stereotypnými maturantmi, a tak i príhovor (ne)maturanta nemá inú možnosť, musí prísť len touto cestou.
Ôsmy rok sme denne vchádzali do tej istej školy, ôsmy rok sme si denne sadali do lavíc a stretávali sme ôsmy rok tých istých spolužiakov, učiteľov. Opakovane už ôsmy rok za sebou rovnaké rána, podobné dni... až do 9. marca.
Od prímy, od prvých vedomostí, ktoré ste sa snaživo pokúšali dostať nám do hlavy, drahí učitelia, ste nám podaktorí vraveli, že sa učíme kvôli maturite, ona je tým cieľom a vrcholom, ktorý chceme dosiahnuť. Priečili sme sa Vám, namietali sme, tvrdili sme už vtedy ako deti, že sa neučíme na maturitu, učíme sa do života. Asi sme v tomto prípade tak trochu vyhrali hru na pravdu. I keď zopár z nás si naozaj skúsi, aké je to sedieť pred Vami za zeleným stolom, väčšina si po ministrovom vyhlásení vydýchla a nastali chvíle osláv a radosti, keď sme takto jednoducho obišli systém.
Tieto chvíle ale razom vystriedali iné. Smutné, nostalgické. Už sme vedeli, že miesto, na ktorom sme za osem rokov strávili tisíce hodín, sme 9. marca navždy ako študenti opustili. 9. marca sme naposledy zažili, aké je to byť stredoškolákom, sediacim na hodinách v lavici vedľa svojho kamaráta. 9. marca to dlhé krásne obdobie predčasne skončilo.
Platíme za vytúžené (ne)maturity istú daň. Dnes by sme odhalili svoje tablá, pýšili by sme sa nimi pred Vami i pred celým mestom. O túto česť sme ako (ne)maturanti tento rok prišli. No nielen o tablo, hádzanie cukríkov, úsmevy a posledné spoločné chvíle. Sme ukrátení aj o inú česť. Prísť naposledy za našimi učiteľmi s kvetom v ruke a so slzami v očiach, ešte stále súc študentmi, a poďakovať sa.
A preto, aspoň tu a teraz, touto virtuálnou cestou, Vám, naši najdrahší učitelia, posielame obrovskú kyticu virtuálnych kvetov. Za to všetko, čo ste pre kohokoľvek z nás kedy urobili. Boli ste tu pre nás, keď sme Vás potrebovali. Či ako opora, dobrí radcovia, poslucháči, psychológovia alebo i priatelia na zvyšok života... a aj v týchto časoch počas online hodín. Našli sme vo Vás to, čo sme každý potrebovali.
Ďalšiu virtuálnu kyticu posielame nepedagogickým zamestnancom školy. Sú jej neoddeliteľnou súčasťou a bez nich by škola ako mechanizmus nefungovala. Tiež tu boli celých osem rokov vždy pre nás.
A poslednú, tretiu kyticu spolu s povzbudením a aspoň virtuálnymi cukríkmi, posielame všetkým ostatným študentom. Vážte si skutočné hodiny s učiteľmi, kým budú. Vážte si spolužiaka vedľa seba v lavici, kým môžete od neho občas odpisovať. Vážte si svoju triedu, ostatných spolužiakov, kým sa s Vami ešte občas podelia o desiatu alebo Vás len môžu objať, zasmiať sa s Vami naživo, nie online. O tieto radosti, o možnosť naposledy ich zažiť nás aktuálna situácia obrala. Vieme, že je vo Vás možno trocha hnevu, závisti, že zrovna my tento rok maturovať nemusíme, ale... možno pár dní stresu stojí za to, aby ste sa so školou mohli rozlúčiť tak, ako si to zaslúži ona, ako si to zaslúžite Vy. Všetky tri kytice od nás nahrádzajú nekonečné slová vďaky, ktoré ani nie sme schopní vyjadriť.
Bolo nám cťou byť Tvojou súčasťou, drahá škola, drahé gymnázium. Ako (ne)maturanti sa s Tebou lúčime a prajeme Tvojim učiteľom, ostatným zamestnancom a Tvojim študentom množstvo ďalších úspešných rokov. Si navždy v našom srdci a my, dúfajme, navždy v Tvojom. Ďakujeme Ti. Tvoja OKTÁVA
